Čo považujeme za starožitnosť?

Starožitnosť je umelecko-remeselné dielo, ktoré svojim štýlom a formou vypovedá o dobe, v ktorej vzniklo, má svoju umeleckú i historickú hodnotu, pričom je zachovaný jej účel a funkčnosť. Za starožitnosť sa dá považovať všetko, čo sa dnes už nevyrába a vzhľadom na osobitosť tvaru a spôsob jeho výroby je vhodné ho zachovať pre súčasné a budúce generácie.

Zachovalý, prípadne dôkladne zreštaurovaný, kus nábytku je vhodným doplnkom súčasného interiéru. Nemusí to byť bohato vyrezávaný alebo intarzovaný nábytok zo vzácnych druhov driev, ale aj skriňa s orechovou dyhou alebo celkom bežná komoda z ihličnatého dreva.


Reštaurovanie a konzervovanie nábytku

Mnoho vzácnych i menej vzácnych kusov nábytku čaká na svojho objaviteľa niekde na povale alebo tmavom kúte pivnice, zahalený do pavučín a hrubej vrstvy prachu. Mnoho z nich sa “používa” ako skriňa na náradie, nepotrebný materiál, či slúži dokonca na chov zajacov. Pod niekoľkými vrstvami olejových farieb sa skrýva krása, ktorá s riadnou dávkou trpezlivosti a “zlatých rúk” môže znova uzrieť svetlo sveta.

Nadmerné opotrebovanie alebo mechanické poškodenie nábytku, umiestnenie v nevhodných priestoroch, nevhodné skladovanie, napadnutie drevokaznými hubami alebo drevokazným hmyzom: chrobáky, motýle, mory a všetky ich vývojové štádiá- vajíčka, larvy, húsenice, kukly) je dôvodom na asanáciu, konzervovanie alebo reštaurovanie.

Prevenciou ďalšieho znehodnocovania starožitného nábytku je asanácia, t.j. zastavenie alebo spomalenie napadnutia a deštrukcie nábytku škodcami vhodnými prostriedkami; je prvou fázou konkrétneho procesu reštaurovania. Predtým, než sa rozhodneme umiestniť starožitný nábytok na svoje miesto určenia v interiéri je potrebné ho dokonale prezrieť, hoci na prvý pohľad sa zdá, že je zachovalý.

Spravidla sú škodcami napadnuté nohy a spodný rám. Ak sú dierky po červotočovi svetlé znamená to, že dospelý chrobák otvorom len nedávno opustil drevo. Napadnutie hubami alebo plesňou zistíme veľmi jednoducho pohľadom, prípadne typickým zápachom, prejavuje sa spravidla na povrchu. Ďalej zistíme, či sú mechanické spoje pevné, preskúmame stabilitu konštrukcie, či sa dajú otvoriť dvierka a vysunúť zásuvky.

Pri konzervovaní nábytku sa rozhodujeme, či nábytok budeme reštaurovať, alebo, aj za cenu nefunkčnosti, prípadne nedoplnenia niektorých chýbajúcich častí zachováme nábytok v nezmenenom stave. Hlavným merítkom je zachovanie maximálnej autenticity, t.j. pôvodného, nezmeneného stavu. Mierne opotrebovanie, ktoré sa prejavuje vo forme patiny – stôp po používaní nábytku, neopravujeme. Nábytok ošetríme vhodným spôsobom, aby sa ďalej neničil. Asanácia a konzervovanie predchádza samotnému procesu reštaurovania.

Reštaurovanie je uvedenie reštaurovaného nábytku do pôvodného stavu a prinavrátenie pôvodnej funkčnosti. Reštaurovaním musí byť zachovaný pôvodný štýl, povrchová úprava a technika, musí byť prevedené na patričnej úrovni, s náležitými vedomosťami a zodpovedajúcimi tradičnými materiálmi, prípadne i nástrojmi, aby sme predišli znehodnoteniu, ktoré potom zvyšuje náklady na opravu u odborného reštaurátora.

Pri reštaurovaní sa snažíme zachovať čo možno najviac pôvodných dielov, nahrádzame len chýbajúce diely a diely, ktoré sú úplne zničené (zvyčajne nohy nábytku). Každým zásahom reštaurátora však miera autenticity pôvodného stavu klesá. Chyby, vyskytujúce sa najčastejšie sú nevhodná povrchová úprava, nahradenie chýbajúcich častí nezodpovedajúcim materiálom, neodborné spevnenie spojov, kombinácia kovania a ostatných ozdobných prvkov rôznych štýlov. Pred reštaurovaním je vhodné prekonzultovať postup s odborníkom a previesť reštaurovanie čo najskôr.


Na to, aby sme mohli začať reštaurovať, je potrebné mať prehľad a vedomosti, rozpoznať štýl nábytku, druh povrchovej úpravy, druh dreva, použitého pri jeho stavbe.

Štýly nábytku

Rozpoznať a zaradiť reštaurovaný kus nábytku do konkrétneho štýlu je jedným zo základných predpokladov úspešného zvládnutia procesu reštaurovania. Nie je to vôbec jednoduché, potrebuje to prax a vedomosti.

Vznik a vyvrcholenie jednotlivých štýlov nie je možné striktne určiť, jednotlivé etapy sa navzájom prekrývali a v európskych krajinách trvali štýlové periódy rozdielne dlho, boli rozdielne pomenované.

Jednotlivé štýly môžeme charakterizovať nasledovne:
- románsky štýl 10.-12. storočie
- gotika 12. – začiatok 15. storočie
- renesancia 15. – 16. storočie
- barok 17. – 18. storočie
- rokoko polovica 18. storočie
- klasicizmus začiatok 19. storočia
- biedermeier prvá polovica 19. storočia
- historizmus, romantické, eklektické (neobarok, neorokoko) štýly
druhá polovica 19. storočia,
- secesia koniec 19. storočia – začiatok 20. storočia
- art déco prvá polovica 20. storočia

Každý štýl mal svoje charakteristické prvky.

Povrchová úprava

Šelaková politúra
Za najdokonalejšiu a zároveň najkrajšiu, i keď najpracnejšiu povrchovú úpravu nábytku považujeme šelakovú politúru. Má vysoký, zrkadlový lesk. Opticky patrí medzi najhodnotnejšie povrchové úpravy. Pod ňou získava drevo prirodzenú krásu, plastický, takmer trojdimenzionálny rozmer. Je však aj najchúlostivejšia. Neodoláva poveternostným vplyvom, škodí jej vlhkosť, vysoké teploty, chemikálie a dokonca aj v interiéri vyžaduje vhodnú klímu na to, aby zostala dlhé roky vo svojej plnej kráse.

Vyslovene nevhodným prostredím pre nábytok, nielen so šelakovou politúrou, je miestnosť s podlahovým vykurovaním.

Voskovanie
Ako povrchová úprava sa voskovanie používalo už v renesancii. Drevo sa najprv niekoľkokrát napustilo fermežou, alebo iným olejom a nakoniec sa navoskovalo.

Voskovaním získa namorené, alebo aj surové drevo, krásny “medový lesk”. Lesk pritom môžeme zvyšovať správnym “gruntom” (základom), čím znížime nasiakavosť dreva a šetríme voskom.

Napúšťanie nábytku fermežou a olejom
Predmety napúšťame ľanovou fermežou, zahriatou v nádobe s dvojitým dnom, pričom k nej môžeme pridať terpentínový olej, aby sa lepšie rozotierala. Po štvrť- až polhodine zotrieme nevsiaknutú fermež z povrchu a necháme vysušiť dva až tri dni. Tento postup opakujeme spravidla tri krát. Nakoniec predmet vyleštíme drsnejšou kefou alebo ľanovou tkaninou. Tento spôsob povrchovej úpravy sa používa hlavne pri tvrdom dreve.

Po dôkladnom vysušení môžeme naniesť vrstvu vosku, nie je to však nevyhnutné. Pri reštaurovaní ošetríme fermežou vnútorné steny a police nábytku a stačí ho aplikovať raz. Spodnú a zadnú časť z mäkkého dreva ošetríme viackrát. Drevo získa príjemný žltohnedý odtieň. Špeciálne oleje na starožitný nábytok sa nemusia zahrievať, pričom celý postup je rovnaký, ako pri fermežovaní.

Lakovanie
Používanie priemyselne vyrábaných lakov obmedzíme pri reštaurátorskej práci na minimum. Na konečnú povrchovú úpravu starožitného nábytku sa nehodia vôbec. Povrch síce má vysoký lesk, ale stráca sa pod ním krása drevín, čo bolo kedysi pri výrobe nábytku a starostlivom výbere materiálu a dyhy prvoradým cieľom. Ak je to nevyhnutné, použijeme ekologické, vodou riediteľné laky, vždy v tenkej vrstve s následným prebrúsením, čo opakujeme desať- až dvadsaťkrát, vždy po dokonalom vysušení predchádzajúcej vrstvy.

Lakovanie sa síce používalo pri výrobe nábytku, boli to však špeciálne pripravené laky a majstrovské diela vznikli hlavne na blízkom a ďalekom východe.

Druhy dreva
Dôležité je poznať aspoň najbežnejšie druhy drevín, používané na výrobu nábytku: orech, dub, buk, jaseň, ihličnaté a ovocné dreviny. Vzácne druhy nábytku sa vyrábali z exotických drevín - mahagón, palisander, eben.